Súčasťou Zemianskeho dvora v Šúrovciach je aj farma otvorená pre verejnosť. Keď som dnes ráno niesla do sály pagáče, z rádia pri prístrešku s občerstvením hrala pieseň. Hrala tak tichúčko, že ak by to bola hocijaká iná pieseň, prešla by som okolo a ani by som si neuvedomila, že nejaká hudba vôbec hrá. Ale toto neboja hocijaká pieseň. Toto bola naša pieseň. Náš prvý tanec!

Držím v rukách tri veľké krabice pagáčov položené na sebe, ktoré zvrchu podopieram bradou, len tak tam stojím a usmievam sa ako pako. Neviem, kto písal tento scenár, ale toto sa mu naozaj podarilo! Sadám si na drevenú lavičku, nech si túto čarovnú chvíľu vychutnám až do konca a hlavne nech nevyzerám ako Alenka v ríši divov s pagáčmi v rukách. Do tváre mi svieti teplé ranné slnko, vôňa betónu práve polievaného vodou sa mieša s vôňou čerstvých oškvarkových pagáčov a s mojimi obavami, či sa tá bačorina do poobedia stihne uschnúť. V pozadí počuť oslíkov rozoberajúcich aktuálne dianie na farme a ja sa stále neviem prestať usmievať.
Z tohto sna ma prebúdza až dopravný servis, keďže naša pesnička už dohrala a tak idem odovzdať pagáče a počkať v sále na Iva, aby sme si ešte raz prešli náš svadobný tanec. Dievčatá z Výzdoba Roses zdobia stoly brečtanom, roznášajú sa poháriky a príbory, vešajú sa lampióny a z kuchyne počuť smiech a klepanie rezňov. V tomto pracovnom šume počítame do songu od Whitney Houston hrajúceho z mobilu naše valčíkové 123223 a už vo svadobných topánkach skúšame náš tanec, ktorému sme za posledný týždeň obetovali všetky rozpozerané seriály.
Do sály zrazu vbehnú dve malé dievčatká a keď nás zbadajú, tichúčko si sadnú na začiatok tanečného parketu a s otvorenými ústami nás pozorujú. Vo chvíli, keď ma Ivo zdvihne do vzduchu, sa vzpriamia, s vygúlenými očami skríknu “jeeeej” a kratúčko zatlieskajú. Táto reakcia ma úprimne rozosmiala a dala mi nádej, že aj naši hostia to v niektorých častiach choreografie budú cítiť rovnako.

“Milí svadobní hostia, prvé tanečné kolo neotvorí nikto iní, ako naši novomanželia!”, oznamuje Mário, odchádza z parketu a upratuje ho od detí. Biela lesklá plocha je zrazu len naša. I have nothing od Whitney Houston sa stala najpočúvanejšou pesničkou posledných dní a keď mám trochu dramatizovať, tak choreografia na ňu bola tým posledným, čo sme robili pred spánkom a tým prvým, čo po zobudení. Slovo “nothing” zostane už navždy hlboko zakorenené v našich hlavách a vždy, keď ho niekde započujeme, okamžite nám naskakuje melódia tejto pesničky.
Hostia sú na svojich miestach, deti v bezpečnej vzdialenosti.
Kráčame oproti sebe pomaly a ľahlo, s jemným úsmevom, s hlavou vzpriamenou a vystretí tak, že by nás mohli dávať za príklad na chiropraktických konferenciách. Keď sa stretneme, Ivo ma chytí za bok, ja jeho za rameno a ešte sa pár krokov točíme v strede parketu, pozerajúc si do očí a v duchu počítajúc osem dôb. Cez dramatickú gradáciu pesničky sa otočkou dostávam čelom k hosťom a ďalej sa nechávame unášať už chronicky známymi tónmi. Spolieham sa na Ivové vedenie, no v prípade najmenšieho výpadku choreografie som okamžite pripravená zasiahnuť a udať smer. Nenápadne kontrolujem špendlík, ktorý práve plní najdôležitejšiu misiu svojho života – držať rozparok na mojich šatách v medziach slušnosti.
“Oooooo” ozvalo sa zo sály spolu s potleskom a mňa táto reakcia na našu vydarenú zdvíhačku potešila tak veľmi, že môj jemný úsmev sa okamžite mení na reklamu na zubnú pastu trvajúcu až do konca pesničky! Druhá zdvíhačková výzva. Tentokrát spojená aj s točením v náručí a ako môjmu mužovi doňho s rozbehom skáčem a za potlesku po pár otočkách pristávam opäť na zemi, cítim, že šaty sa okolo mňa zrazu pohybujú akosi inak. Voľnejšie. Je to tu! Špendlík už viac nezvládol ťarchu tejto zodpovednosti a mňa čakajú dve posledné, no poriadne divoké otočky, ktoré odhalia všetko. Úplne všetko!
Šaty sa v otočke rozchádzajú do všetkých svetových strán a ja dúfam, že potlesk, ktorý práve počujem patrí nášmu tanečnému výkonu a nie mojim gaťkám! Už sme takmer na konci, teraz to predsa nemôžem vzdať a z prevedenia tanečných figúr zľavovať tiež nemienim. Jednoducho hostia dnes vidia to, čo doteraz na žiadnej inej svadbe nevideli!
Možno to však len zbytočne dramatizujem a v tej rýchlosti si túto prehliadku spodného prádla nikto ani nevšimol.
Užívame si záverečný potlesk a počas jeho doznievania smerujeme k hlavnému stolu pre naše rodičovstvo.
Akú pesničku zvoliť na rodičovský tanec? Ideálne poriadne dlhú, takmer 5 minútovú, nech si to naši drahí rodičia s nami predsa poriadne užijú.
“Lucinka, s väčším polenom si ešte netancovala!” Varuje ma môj svokor, keď naňho prišiel rad. Vrámci žartu som chcela povedať, či si nevšimol, že som práve dotancovala s mojim tatinom, no náš štýl kukurice knísajúcej sa vo vánku augustového večera bol celkom príjemný a vôbec nezapadal do kategórie “poleno”.

V dobách dávno minulých, keď sa ešte croissantu 7days hovorilo Resanka, bola pre mňa jednou z najväčších fóbií v súvislosti so svadbou predstava, že budem musieť tancovať v strede kruhu. Túto fóbiu predčilo len to, že ak by som mala svadbu v kostole, musela by som ísť na spoveď. Našťastie sme si to zariadili inak, lebo moje zážitky zo spovedelnice ako dieťa, to je námet na samostatný denníček!
No späť k tancovaniu v kruhu. Doteraz nechápem, ako som sa s takýmto postojom mohla vôbec stať Zumba inštruktorkou. Asi to bolo tým, že na Zumbe nevyužívame kruhové formácie. Desaťročná Zumba škola bola dostatočná nielen na to, aby som dokázala v strede kruhu tancovať bez psychickej ujmy, ale si to aj poriadne užiť! A keď DJ ako prvú pesničku prvého tanečného kola pustí Lets get loud, keď čakáš tradičné ľudovkové kolo, prebúdza sa vo mne parketová levica!