Po krátkej prestávke na jedlo (kúsok melóna) a drink (pohár vody z vodovodu), sa opäť ocitám vo fotobúdke.
Niektoré domorodé kmene vraj veria, že fotografovanie kradne dušu. Ak by som sa mala držať tejto premisy, moja duša je už nenávratne v prdeli!

Pred fotobúdkou je síce ešte rad, no Mário už pri nás naliehavo dupká a snaží sa nás s Ivom, aj ostatných dostať do sály, vraj je tam pripravené prekvapenie. Na slovo prekvapenie ja reagujem veľmi dobre, takže neváham, hodím posledný úsmev do objektívu a zvedavosť ma poháňa rovnou cestou do sály.
Plátno a dve stoličky. Hm. Tu sa bude niečo premietať. Sadáme si teda na naše miesta a čakáme, čo sa bude diať. Pukance nikde, no keď sa na plátne objaví Igor, Ivov brat, je mi jasné, že nech to bude čokoľvek, bude to stáť za to!

“Čaute Ivo a Lucia, chceli sme vám trochu rozbiť váš dnešný program, nie úplne dramaticky, ale hovorili sme si, že možno nejaké prekvapenie, s ktorým ste úplne nerátali, niečo, čo ste nemali naplánované do bodky. Tak sme si povedali, že vám skúsime aj s ľuďmi, ktorým na vás záleží, okrem Rasťa (pohľad na vodiča a tiež nášho hosťa, pozn.red.), že vám dáme zopár teplých slov, zopár odkazov, čo by vám kto chcel nejakým spôsobom popriať do života. Takže ak to všetko vyjde, touto dobou, keď to pozeráte je to všetko super, ak to nepozeráte tak sa niečo strašne pokazilo!” Koniec citácie.
Keďže tu teraz sedíme už ako manželia Polákoví, znamená to, že všetko vyšlo podľa plánu, nič sa nepokazilo a už sa neviem dočkať tohto narušenia nášho programu. Nasleduje zostrih odkazov od našej rodiny a priateľov, ktorých Igor natáčal pred obradom aj počas gratulácií a hneď aj zostrihal. Až teraz mi docvaklo, prečo nám vlastne po obrade negratuloval, čo som mala v pláne zobrať si dosť osobne a o niekoľko rokov mi to pripomenúť.
Keby na mňa niekto z ničoho nič namieril kameru s požiadavkou na rýchly odkaz, neviem neviem, čo by som zo seba dostala. Veľká vďaka všetkým, ktorí zo seba dostali hocičo, na druhej strane spontánnosť veľmi prispela k humornému podtónu tohto videa.

Keď sa na plátne zrazu objaví istá dvojica, šum za naším chrbtom prejde do zborového “Oooooo”. Okrem prípitku som vlastne nepila nič, takže obraz zkreslený nemám a keby aj trochu áno, týchto dvoch sa nedá pomýliť s nikým iným!

Viktor: “Ivo a Lucka, dodnes sa zalizujeme z vášho sushi.”
Adela: “Áno, ktoré sme jedli v Seredi, fakt to bolo jedno z najlepších sushi vôbec a keď váš produkt je takýto chutný, to znamená, že vy ako tvorcovia ste tiež asi veľmi v poriadku.”
Viktor: “Takže i váš vzťah musí byť v poriadku”
Adela: “To z toho sushi nám hneď docvaklo. Keď som jedla to sushi, hovorím si, že títo ľudia musia byť spolu minimálne 15 rokov!”
Viktor: “A už by to mali hádam tým pádom aj spečatiť, nie?”
Adela: “No, hovorím si, že by sa mali vziať a teraz prišla tá správa, že sa beriete!”
Viktor: “Ja odpadnem!”
Adela:”Takže hovorím si, ako je im dobre, že Lucka robí to sushi a Ivo papá tie odrezky.”
Viktor: “Naozaj?”
Adela: “Ja si to tak predstavujem.”
Viktor: “Jaj aha, takže to tak vôbec nie je. Dobre.”
Adela:”Je to tak, ja mám takú informáciu.”
Viktor: Držíme vám palce, ste super ľudia a želáme vám na vašej spoločnej ceste všetko dobré. Lebo manželstvo je super cesta”
Adela: “Ano a opatrujte sa.”

Ešte som nestihla poriadne spracovať, čo som to práve videla a z plátna už na mňa rozpráva Kuko z Horkýže slíže. Vraj to, že sa berieme po 17 rokoch je vážna haluz (čo teda je 😀 ) a dúfa, že Ivo tú svadbu vzhľadom na svoje meškanie stihol. Tému meškania rozviniem o chvíľu do hĺbky, keďže sme sa jej dotkli počas manželského kvízu. Slobodné devy, ktoré sa zúčastnia hádzania kytice, dostali cennú radu do života, aby si dali pozor na tetu Gabiku, lebo môžu schytať boxera. Ani táto téma nezostane v ďalšej časti denníčka nepovšimnutá 😀 

Manželský kvíz. Určite to poznáte. Manželia sedia oproti sebe chrbtom, dostávajú záľudné otázky ohľadom vzťahu, na ktoré odpovedajú zdvihnutím kytice alebo fľaše s cieľom zistiť, ako dobre sa poznajú a pobaviť tým seba aj hostí. (pozn.red.:kytica=žena, fľaša=muž)

Otázka kto koho pozval ako prvý na rande by nemala byť až taká zložitá, no v prípade, ak sa to udialo takmer pred sedemnástimi rokmi, je to ako keby sa vás spýtali, čo ste mali na obed 22.11.2014. Na to by som asi odpovedala skôr. Nepamätám si podrobnosti, no nejako automaticky sa vo mne zrodila domnienka, že na rande ako prvý volá muž. Zdvíham teda nad hlavu fľašu, na čo počujem smiech, čo znamená, že Ivo má na to iný názor a zdvihol kyticu. Dobre to začína.
Kto koho požiadal o ruku?
S krátkodobou pamäťou problémy nemáme ani jeden, keďže sa to udialo pred menej ako rokom, takže máme konečne prvú zhodu! V hlave sa mi začína rodiť osnova na bonusový denníček o zásnubách, vtipného materiálu by naň bolo až až!
Kto je viac pod papučou?
Hm…záludná otázka. V podstate neviem úplne presne, ako ju uchopiť, nakoľko túto problematiku domácej obuvi veľmi neriešime. Ešte som však nepočula, že by sa hovorilo o stave “pod papučou” v súvislosti so ženami a keďže chcem získať ďalší bod, zdvíham fľašu a podľa potlesku Ivo tiež.
“Ty sa cítiš pod papučou?”, pýtam sa neskôr Iva
“Myslel som, že chceš, aby som ju zdvihol, nechcel som robiť problémy.”
Kto je väčší spachtoš?
Jednoznačná odpoveď bez rozmýšľania. Keď si cez víkend nenastavím budík na 11:00, som schopná prespať obed a vôbec pri tom nezáleží, kedy som išla spať. Keď si nenastavím budík, väčšinou sa zobudím až keď som už unavená z toho, ako dlho ležím. Keď sa zobudím a počujem mestský rozhlas, vždy dúfam, že je to prvé hlásenie o 10:00 a nie to druhé o 14:30.  Nielen, že dlho spím, ale dokážem zaspať kedykoľvek, kdekoľvek a v akejkoľvek polohe. Spím v kine, na návšteve, v aute (nie počas šoférovania), je to jednoducho moja superschopnosť! Počas dlhej cesty autobusom mám v zálohe niekoľko polôh, v ktorých sa dá vrámci možností dobre vyspať. Okrem toho mávam dosť živé a absurdné sny, ktoré ihneď po zobudení Ivovi rozprávam. “Nepamätám si, čo sa snívalo mne, ale vždy si pamätám, čo sa snívalo tebe”. Takto to u nás funguje 😀 Popravde sa trochu hrozím toho, aká budem raz matka a či ma moje dieťa dokáže v noci zobudiť. Dúfam, že bude po mne.
Kto je väčší závislák na Facebooku?
Nerada, ale zahanbene zdvíham kyticu na znak udania sa a ak viete o nejakej podpornej skupine na odvyknutie od tohto neduhu, neváhajte mi posunúť kontakt. Len nech to nie je online skupina na Facebooku!
Kto častejšie mešká?
Ajaj. Olej do ohňa. Ako začať. Meškám ja. Mešká Ivo. Niekedy meškáme kvôli mne, ale vyjde z toho, že mešká Ivo. Ako posledná som chodila do škôlky, ako posledná som dobiehala do školy. Na základnej som nikdy nemohla byť šatniarka, lebo šatniari museli chodiť do školy ako prví. Na gympel som nechodila, na gympel som vždy bežala alebo išla bicyklom. Pamätám si, keď som prišla na informatiku asi 10 minút po začiatku hodiny a profesor chcel odo mňa odôvodnenie, prečo meškám. Žiadne som nemala. Meškám jednoducho z dôvodu, že som to ja. Dodnes sa ma drží nejaký zákerný meškací démon, ktorý v okamihu, keď mám šancu prísť niekam načas povie: “Aha Lucka, kvety, treba ich poliať práve teraz!”. Keď už mám kvety poliate a som pripravená na odchod, tichúčko zašepká: “A fejsbúčik nechceme skontrolovať?” Čo vám poviem, je to komplikované, ako aj odpoveď na otázku, kto viac mešká. Povedala by som, že je to tak 1:1. Sebakriticky viem povedať, že tento stav asi ešte chvíľu potrvá, lebo som stále zaseknutá v štádiu, keď ma rozčuľujú ľudia, ktorí chodia všade o 10 minút skôr!
Kto bude prebaľovať deti?
Hm…zaujímavá otázka. Neviem ako to je v iných rodinách, no očakávam, že to bude tímová práca rovnako ako stvorenie toho, koho budeme prebaľovať 😀
Kto sa bude s deťmi hrať?
Nejako automaticky zdvíham nad hlavu fľašu, aby som Iva korunovala za hlavného detského zabávača. Čo on aj je. Deti ho milujú a on ich vie vždy zaujať. Neviem ako to robí, ale skúsim aspoň niečo odkukať.
Kto sa bude s deťmi učiť?
Opäť prenechávam tento údel Ivovi a verejne priznávam, že kalkulačku mám na mobile v rýchlej voľbe. No ak bude treba pomôcť s nejakým slohom, mamička sa o to rada postará!

“Má niekto z hostí nejakú otázku?” Taká jednoduchá a taká nebezpečná veta zároveň.

“Kto lepšie tancuje?“ Ozýva sa spomedzi hostí.
Ja bez váhania zdvíham kyticu, Ivo ešte sebavedomejšie fľašu. Chlapec má odvahu! Uznávam, že prvý tanec zvládol tip top, no ešte nás čaká popolnočná salsa. Dúfam, že nebude treba, aby som mu po tomto tanci predhodila túto jeho odpoveď na vysvetlenie!
Kto viac prdí?
 Ďakujeme za otázku a Ivovi za taktné zobratie tohto fyziologického javu na seba.
Kto viac zje?
Možno prekvapivá odpoveď, no obaja zhodne zdvíhame kyticu a mne tuším po tomto náročnom kvíze normálne vyhladlo. Milujem jedlo! Moja svokra s obľubou hovorí, ako sa vo mne oklamali, keď si mysleli, že toho veľa nezjem. Och. Veľký omyl! Pravdepodobne som vyhrala genetickú lotériu, no ja a jedlo, to je milostný príbeh na celý život. Pred letom si dávame kratučkú pauzu na doladenie formy a po plavkovej sezóne znova bláznivo zahoríme láskou! Asi preto ma Ivo volá Chrumko a lúčime sa pozdravom “Do zchrumkavenia” Tak do zchrumkania priatelia pri ďalšej časti denníčka!