“Zbohom ostávajte, hej, mamičkine prahy, čo vás prekráčali moje biele nohy…”

Slová tejto piesne a čepčenie samotné sú podľa mňa najväčší masaker na city, aký na svadbe vôbec existuje! Srdcervúci text, pri ktorom sa lúčite s celou rodinou, ako keby ste odchádzali peši na Kamčatku len s batôžkom základných potravín a hygienických potrieb a pravdepodobne sa už nikdy nevrátite. Poviem vám, to dokáže vytiahnuť emóciu až z päty aj u toho najväčšieho svadobného ignoranta!
Už som videla veľa verzií čepčenia. Či už ľudovým súborom, starejším alebo len družičkami, každé jedno bolo krásne. Malo v sebe emóciu toho, že sa slobodné dievča stáva vydatou ženou, aj keď už roky býva spolu so svojim priateľom, majú spolu hypotéku a kľudne aj deti. To vôbec nevadí. Počas tohto čarovného rituálu sa v srdci prenesiete do doby, kedy vaše biele rúčky naozaj chytali mamičkine kľučky. Ste tam a vidíte ich. Dotýkate sa ich, aj keď už majú vaši dávno doma nové plastové dvere.
Ivo si túto pesničku veľmi rád zamieňa s pesničkou “Už ma obkľúčili”, náramne sa na tom zabáva a dáva mi tak najavo svoj postoj k tejto tradícii. Očividne sa naše postoje v tomto celkom nestretajú, no vie, že ma to spraví šťastnou a tak pre mňa tento rituál (vraj) rád podstúpi.

O čepčení som mala jasnú predstavu, v podstate ako o celej svadbe. Malo byť v modernom štýle, no so zachovaním tradície, s vílami v ľahučkých sukniach a s kvetmi vo vlasoch, ktoré ako by pritancovali z rozprávkového lesa a po čepčení a vyplatení honoráru doňho znova naspäť odtancujú. To bol jeden z mojich ďalších svadobných snov, odkedy som pred rokmi objavila dievčatá z tanečnej skupiny 2Dance, ktoré presne takéto čepčenie robia.

23:45 sa vítame so štyrmi vílami z Trnavy, ktoré nás v rýchlosti zasväcujú do toho, ako bude čepčenie prebiehať, zatiaľ čo nám na ruky striekajú dezinfekčný sprej. Verím, že keď si raz toto prečítajú moje deti, budú sa len s údivom čudovať, prečo sme si museli dezinfikovať ruky. V rýchlosti si vyberám z môjho účesu 48 sponiek, ktoré držali môj venček po celý deň bez pohnutia a pripevňujem ho len jemne dvoma sponkami. Ak by som to nespravila, mohla by sa z dojemného klinca večera stať tragikomédia, po ktorej by som skončila ako ošklbaná sliepka do svadobnej polievky.
V sále sa stíšia svetlá, šum ustane a parket s dvoma stoličkami v strede sa zahalí do ružového svetla. Tak už je to tu? Toto sú tie posledné momenty v mojich svadobných šatách? Posledné minúty ako nevesta? Víly nás usádzajú na pripravené stoličky a tancujú okolo nás tak ladne, až mám pocit, ako by sa nohami ani nedotýkali zeme. Jemné sukne sa im vlnia okolo tela a dokonale spolupracujú na tomto umeleckom diele.

“Zbohom ostávajte, hej, mamičkine prahy…” sálou, kde by bolo počuť spadnúť aj špendlík sa ozvýva spev jednej z dievčat, zatiaľ čo mi ďalšie odoberajú môj venček a nasadzujú čepiec, s ktorým pred tým rituálne spravili niekoľko tanečných figúr.
Neplakala som, keď pre mňa prišiel tatino a uvidel ma v bielom. Neuronila som slzu, keď som kráčala k oltáru. Nedojal ma potlesk po našom prvom tanci. No teraz, keď tu sedím tvárou celej rodine a priateľom, s manželom po boku a pred očami sa mi mihajú záblesky celého dňa a dokonalé tancujúce víly, ktoré pre slzy vidím rozmazane, teraz si uvedomujem, že je to naozaj skutočnosť. Práve som prežila svoj sen. Do bodky taký, aký som si vysnívala, ak nie lepší. Mesiace plánovania, vyberania, rozhodovania, posledné týždne neistoty, ako sa pandemická (fuj sprosté slovo) situácia vyvinie a či mi stihne dorásť necht, ktorý mi zmodral a odpadol po privretí do dverí. To všetko je  nakoncentrované v tomto momente, keď tu sedím a som jednoducho šťastná. V momente, ktorý je taký silný, že sa všetky emócie, ktoré pod stresom a napätím čakali na svoju chvíľu, pýtajú na povrch. A možno mi je aj trochu ľúto, že sa dnešný deň už láme a ja si za chvíľu budem musieť vyzliecť moje svadobné šaty, do ktorých bolo teda sakra ťažké sa dostať! (o boji so svadobnými šatami čítaj TU)
S mojimi prvými slzami začínajú v sále šuchotať servítky a súdržne sa lesknúť oči, čo automaticky a nekontrolovane spustí môj prechod do vyššieho levelu plaču. Prečo dočerta neviem plakať tak krásne, ako v romantických filmoch, ale moja tvár sa namiesto toho zmrští do grimasy hodnej výkonu herca v béčkovom horore??! Ani za ten svet neviem ovládať svoje kútiky, ktoré pod tlakom emócií klesajú dolu a moje obočie, ktoré si medzi sebou vytvorilo neprehliadnuteľnú vrásku. Až by sa mohlo zdať, že naozaj plačem za stratou slobody.

Víly nám berú stoličky spod zadkov, štelujú nás do tanca, chvíľu ešte tancujú okolo nás a potom sa nenápadne vytrácajú naspäť do svojho čarovného lesa. Mám pocit, akoby sa čas zastavil a v sále sme len my dvaja. Tancujeme tak pomaly, že sa takmer nehýbeme a ja konečne preberám kontrolu nad svojou mimikou, ktorá plynule prechádza do radostného a spokojného výrazu. Na posledné minúty tanca sa okolo nás tvorí kruh z našich hostí a na ich tvárach badám úsmevy, veľmi podobné jeden druhému. Príjemne mäkké a úprimne ľudské. Také naozajstné.
Pomalá pesnička končí a z krásneho sna ma do ešte krajšej reality prebúdza DJ. Víly sa na začiatku pýtali, či si po čepčení prosíme tradičné alebo moderné kolečko, kedy nás svadobčania naposledy vytancujú a môžete trikrát hádať, aké som si vybrala! Mám pocit, že na toto posledné tanečné kolo s nevestou a ženíchom si každý šetril to najlepšie zo svojho tanečného repertoáru!
Zábava graduje, ocitám sa v kruhu medzi mužmi, na Iva nevidím, pravdepodobne ho obkľúčili ženy. Asi by som to mala ísť skontrolovať!

Vážení, všetka sranda bokom. Prichádza ťažká téma.
Prichádza chvíľa, na ktorú sa mnohé slobodné devy tešia. Prichádza chvíľa, keď sa ich priatelia začínajú nekontrolovateľne potiť, rozopínať vrchný gombík na košeli a nenápadne cúvať z miestnosti. Ak by však tieto slobodné devy vedeli, aká konkurencia sa skrýva v ich radoch a v akom nebezpečenstve sa práve nachádzajú, boli by spotené viac, ako ich vystresovaní priatelia. Niektoré by možno aj dobrovoľne odstúpili. V prvom rade totiž stojí nebojácna, neohrozená, legendami opradená, na prvý pohľad priateľská, no pripravená zaútočiť – lovkyňa svadobných kytíc! Pre zachovanie diskrétnosti jej hovorme pani G. Značne vystresovaná som aj ja a tuším sa tiež začínam potiť. Mám v sebe totiž istý morálny rozkol. Pani G. s kyticou tak trochu počíta, keďže mi viackrát pred svadbou prízvukovala, kde má skončiť. Na druhej strane však cítim zodpovednosť voči jej partnerovi a nechcem ho vystavovať takémuto stresu. V neposlednom rade som za rovnosť príležitostí a chela by som dať rovnakú šancu všetkým zúčastneným. Kyticu teda neodovzdávam bez boja a hádžem ju do bitevného poľa. Otáčam sa, aby som spočítala straty na životoch, no napriek tomu, že skončila v iných rukách, všetci vyviazli živí a zdraví a svadba môže pokračovať!