To, že sa mi po dlhom boji podarilo obliecť sa do svadobných šiat, považujem za najväčšie víťazstvo dnešného dňa. To, že sa z nich budem za niekoľko hodín potrebovať dostať von, nebolo až doteraz vôbec dôležité. Na dôležitosti to však začína naberať čoraz viac, na programe je totiž náš prvý popolnočný tanec a na vešiaku ma už netrpezlivo čakajú šaty na prezlečenie.

S Ivom sa odoberáme do našej prezliekacej miestnosti a je mi jasné, že dostať ma zo šiat si bude vyžadovať viac ako štandardne zaužívané postupy vyzliekania.
Najskôr to skúšam cez boky, aby som dnešný deň úspešne dobojovala s účesom na hlave, no táto cesta zlyháva hneď na prvý pokus. Volím teda opačnú cestu. Ivo vyskakuje na stoličku a snaží sa zo mňa dostať šaty druhou stranou. Neúspešne. Kašlať na účes, kašlať na šaty, nebudem tu do rána, ešte som dnes nemala ani jeden koláč! Zdvíham ruky nad hlavu, predkláňam sa dopredu, Ivo chytá šaty za spodok a preťahuje mi ich cez hlavu, zatiaľ čo ich pretáča naruby. Víťazoslávne ich hádžem na posteľ a cítim sa slobodná! Teda vlastne vydatá 😀 Prvá intímna mladomanželská chvíľka za nami!
Milé budúce nevesty, ak si dávate šiť svoje svadobné šaty, prijmite prosím odo mňa jednu dobre mienenú radu. Poproste pani krajčírku, aby vám na šaty našila zips alebo gombíčky, značne vám to uľahčí život. Na druhej strane však budete mať o jeden vtipný námet do svadobného denníčka menej, takže ja by som môj strih šiat nemenila a prijímam ho ako súčasť príbehu.
Rýchlo hupnem do krátkych čiernych volánikových šiat s ružovými a zelenými kvetmi a odhalenými ramenami a poslednýkrát si prejdeme choreografiu nášho prvého popolnočného tanca. Tanca, ktorému sme obetovali veľa večerov aj rán a niekoľko tréningov s našimi svadobnými mladejšími Ninou a Máriom. Tanca, ktorý má byť zlatým klincom za našim svadobným dňom!
Ak sa ma spýtate na nejaký dôkaz lásky, okrem tých každodenných vám ako eso z rukáva vytiahnem to, že môj manžel bol bez jediného náznaku odporu, sťažnosti alebo len mimického prejavu nesúhlasu ochotný so mnou nacvičiť salsa choreografiu! Nie len nacvičiť, ale vydrilovať ju do posledného detailu a mňa naháňať do tréningov! Ráno ma nepustil z bytu bez toho, aby sme dali celú pesničku bez chyby a z WC sa namiesto podcastov ozývali rytmy salsy!
Keď som sa vžila do Ivovej kože, bolo by to asi podobné, ako keby on, tréner taekwon-da, odo mňa žiadal, aby sme si spolu nacvičili nejakú exhibíciu. Tiež by som v tom nebola úplne doma a v sprche by som namiesto bezduchého niekoľkominútového obárania sa horúcou vodou trénovala kopy.
V porovnaní s prvým valčíkom, ktorý sme nacvičili asi za 3 dni, sme salse venovali nepomerné množstvo času a energie a tak počítam s tým, že ideme na istotu.

Veľká pomoc, ak máte dobrého svadobného koordinátora je, že dokáže hostí, aj keď ich nie je málo, vždy sústrediť na jedno miesto a vypýtať si pozornosť pre plánovaný program. Hostia sú usadení a pred nami posledná oficiálna úloha nášho svadobného dňa. V hlave si nastavujem mód “hakuna matata” a hovorím si, že ak by sme aj spravili nejakú chybičku, nikto okrem Niny a Mária, ktorí nám vymysleli choreografiu, o tom vedieť nebude a po polnoci je to asi už aj tak trochu jedno.
Táto moja domnienka sa okamžite vytráca s prvým tónom pesničky, o ktorej sa mi posledné týždne aj snívalo. V mojich predstavách nemala nervozita ani najmenšie miesto, no ako Ivo kráča do stredu parketu a môj nástup má prísť pár sekúnd po ňom, srdce mi začína búchať tak silno, až mám pocit, že DJ musel kvôli tomu pridať na hlasitosti.  Nádych, výdych, poďme na to!
Tanečným krokom kráčam za Ivom, ktorý sa v rámci choreografie teatrálne pozerá na hodinky na znak toho, že ma už očakáva. Spravím okolo neho jedno kolečko, zatiaľ čo sa ho letmo dotýkam a bok po boku čelom k hosťom skáčeme na salsovú vlnu. Zatiaľ ide všetko podľa plánu. Prvá otočka, druhá otočka, premiestnenie, moja volániková sukňa nevie do ktorého smeru sa skôr vlniť!
Ľudia začínajú tlieskať. Sakra, ľudia začínajú tlieskať! Presne pár sekúnd pred pasážou, kedy máme v choreografii tlieskať aj my, ale v úplne inom rytme, ako sa ozýva zo sály! Prichádza tlieskacia pasáž. Ja mám klapky na ušiach a idem si nekompromisne v naučenom rytme, no Ivo so širokým úsmevom naskakuje na kolektívnu vlnu tlieskania. Zatiaľ čo ja mám už dávno dvakrát tlesknuté a ruky nad hlavou, on ešte len dokončuje druhý tlesk a vidím, že si práve uvedomil, čo sa stalo. Keby sa nám toto stalo počas tréningu, okamžite by zastavil hudbu a museli by sme ísť odzačiatku. Som prekvapená sama zo seba, že to vôbec neberiem tragicky, je mi to jedno a užívam si, že sme tu, že sme spolu, že spolu tancujeme a bavíme sa pri tom. Mám jednoducho ten krásny pocit, že je všetko v poriadku.
Aj keď Ivo namiesto kroku do boku spraví krok vzad, čo ho vyhodí z choreografie, prepletá nohami technikou, akú v salse ešte nikdy nikto nevidel a aj cez široký úsmev čítam z jeho očí: “No do piče”, aj tak je všetko v poriadku.
 “Už to vydrž, už len chvíľočku!”,hovorím si v duchu a preberám vedenie, ale keď vidím, že sa baví, usmieva a je tu so mnou a pre mňa, znova ma naplní ten pocit, že je všetko v poriadku. Ako inak by to aj mohlo byť! Či už môj muž spraví krok doľava namiesto doprava alebo tleskne o tri sekundy neskôr, je to v poriadku a je to môj salsa hrdina, ktorý to kvôli mne dal!

Za odmenu po našom tanečnom výkone si sadám k môjmu úplne prvému svadobnému koláču dnešného dňa. Byť nevestou je naozaj náročné! Skôr ako sa dostanem k prvej vrstve plnky, je moje vychutnávanie si koláčika prerušené lúčením a utekaním pre výslužkovú krabicu. Lúčenie sa a odovzdávanie krabíc s koláčikmi je moja najčastejšia činnosť od polnoci do skorých ranných hodín, kedy hostia priebežne odchádzajú a s každým sa treba rozlúčiť osobitne.
Ani neviem, ako sa to stalo a posledným hosťom odovzdávam krabicu za kikiríkania kohútov a ďalších zvukov vidieka z prebúdzajúcej sa farmy na Zemianskom dvore.

Vonku je už svetlo. Mäkké a také ranno lenivé. Mám zachrípnutý hlas, bolia ma nohy, mám svalovicu na lícach z celodenného usmievania saca cítim sa strapatá. Ani si nepamätám, kedy som naposledy takto ponocovala. Aj keď mi už klipkajú oči únavou a každú chvíľu chytám mikrospánok, stále by som chcela, aby tento deň ešte neskončil. Keď však do sály nabehnú dievčatá, ktoré nám robili výzdobu, aby ju upratali, myslím, že je najvyšší čas ísť domov.
Sadám do auta, z kabelky vyťahujem môj snubný prsteň, ktorý som tam mala celý deň odložený a navliekam si ho na prst k obrúčke. Chytám volant a celú cestu neviem odtrhnúť oči z mojej ruky ozdobenej týmito dvoma šperkami, ktoré budú už navždy hmotným symbolom jednej lásky.
Na hodinkách je 06:03, rádio nechávam mlčať a namiesto toho v sebe nechávam doznievať hlasy a zvuky dnešného dňa.
Zvuky mojich krokov, keď som po kamenistej ceste šprintovala pred oltár, lebo obrad už začínal.
Anjelsky krásne hlasy spevákov, ktoré ma sprevádzali cestou k môjmu mužovi.
Zvuk vypadávajúceho mikrofónu pani matrikárky a hlas môjho muža, keď po niekoľkých sekundách čakania povedal „Áno prijímam“ namiesto „Áno“.
Rezonuje mi v hlave potlesk našich hostí a blízkosť každého objatia.
Počujem klopkanie lyžice o tanier znásobené 130x.
Spievam si pesničku z nášho prvého tanca a opäť sa vznášam vo vzduchu pri predstave našej vydarenej zdvíhačky.
Srdce mi bubnuje v rytmoch samby a kútiky sa mi pri obraze našich milovaných bubeníkov zdvíhajú ešte o niečo vyššie.
Sambové rádio sa mi prelaďuje na slovenské ľudové, kde hrajú „Zbohom ostávajte, hej mamičkine prahy“ a moje, už trochu unavené kútiky, nie a nie klesnúť do neutrálnej polohy.

Ľudia sa prebúdzajú do jednej obyčajnej augustovej soboty. Pre niekoho obyčajný deň, pre mňa prvý deň s novým menom, s menom, ktoré budem celý život nosiť s hrdosťou.
Lucia Vargová je super meno a viem, že ňou sčasti budem vždy. Neviem či to tam počujete tiež, no keď sa vysloví „Lucia Vargová“, mám pocit, ako keby niečo hranaté padalo dolu po strmých schodoch. No keď poviete „Lucia Poláková“, je to ako keď sa spustíte dolu šmykľavkou. Ale nie príliš strmou, len takou akurát.

Niekto povie, že svadba je len papier. Ja hovorím, že svadba je krásny akt a rituál, ktorý spojí dvoch ľudí, ktorí si mysleli že to viac snáď už ani nejde. Ďakujem, že mi bolo dopriate prežiť to podľa mojich predstáv, v zdraví a s ľuďmi, ktorých mám rada.
Niekto sa možno pýta, na čo sme tak dlho čakali, iný sa môže spýtať, načo sa už teraz berieme, vraj svadbou sa aj tak nič nezmení.
Každý má svoj správny čas, každý má svoj vlastný príbeh.

Toto je ten náš.