Nemám rada tureckú kávu, nikdy som nevidela ani jednu časť žiadnej tureckej telenovely a neznášam, keď sa mi turecký med lepí na zuby. Toľko úvodom k prvej časti zo série tureckých denníčkov.

Ok, poďme to dostať trochu do rovnováhy. Už sa neviem dočkať, keď ma namydlia od hlavy po päty v tureckých kúpeľoch a keď zahryznem do pravého tureckého kebabu tak, že bude jahňacina lietať vzduchom!
Možno sa pýtate, prečo idem do Turecka, keď nie som milovníkom niektorých tureckých reálií. Ako to už býva, tak sa pravdepodobne nikto nepýta a každému to je ukradnuté, ale aj tak vám to chcem povedať. Lebo boli lacné letenky. Odkedy som medzi lovcami lacných leteniek, tak necestujem tam, kam mám vysnívané, ale tam, kam je aktuálne lacná letenka. Väčšinou takto objavíme miesta, na ktoré by sme inak nešli a zistíme, aké sú zaujímavé a krásne. Neprestávam dúfať, že sa raz objaví neodolateľne lacná letenka aj do niektorej z mojich vysnívaných destinácií a spravím si fotku s leňochodom.

Tieto letenky som rezervovala ešte vo februári, kedy som po dlhej predlhej covidovej prestávke od cestovania jednala ako utrhnutá z reťaze. Moje šialenstvo sa konkrétne prejavilo tak, že som na letnú dovolenku do destinácie, kde je už v máji tridsať stupňov a k životu  stačí zopár tričiek, kraťasy a plavky, priplatila aj dva kufre. Síce tie menšie príručné, ale aj tak ma moja neschopnosť naplniť ich, trochu zaskočila. Až som chvíľu zapochybovala o zložení chromozómov mojej DNA. Moju ženskú reputáciu nakoniec zachránilo nekonečné množstvo 100 ml fľaštičiek, čo je limit pre tekutiny do lietadla, naplnených nevyhnutnými prípravkami na prežitie. V celkovom súčte by objem nemal prekročiť  liter, no nepamätám si, že by to niekedy na kontrole počítali a tak ich plním bez zábran.
Sprchový gél, šampón, kondicionér, telové mlieko, telové mlieko po opaľovaní, opaľovacie krémy v dvoch rôznych SPF faktoroch, čistiaci gél na tvár, pleťové tonikum, očný krém, denný krém, nočný krém, SOS krém na vyrážky. Vstúpila som si do svedomia a vyhladzujúce sérum som nechala doma. Skutočná výzva prichádza, keď máte obsah fľaštičky rozpoznať len podľa čuchu, prípadne konzistencie, nakoľko všetko vyzerá takmer rovnako. A kondicionér namiesto očného krému, to nechceš! Muži to majú o niečo jednoduchšie. S jedným gélom si umyjú vlasy, tvár, pazuchy a tí uvedomelejší by s ním ešte aj vydrhli kachličky z dlhej chvíle v sprche.
Cez letiskovú kontrolu mi dokonca prešli aj dva kaleráby zo Šintavy a ani nezasvietili na skenery ako granáty, ako som sa obávala. Podmienky na cestovanie neboli nikdy lepšie!

Určite ste už videli scénu z filmu, kde žena v lietadle vstane, cestou na WC žmurkne na muža, ktorý za chvíľu vstáva tiež a nenápadne sa k nej vkradne na toaletu. Asi je každému jasné, že tam nejde preto, aby jej podal chýbajúci toaletný papier. Som presvedčená o tom, že tieto scény sa nenatáčajú v lietadlách spoločnosti Ryanair.  Jedine, že by niekoho vzrušovali extrémne ztiesnené priestory.
Ďalšia vec, ktorá ma na lietadlovej toalete fascinuje, je hlasitosť spláchnutia. Keď som ten hurikán počula prvýkrát, takmer som od preľaknutia potrebovala toaletu použiť znova. Nečakané hlasné zvuky v lietadle dokážu vykoľajiť aj toho najväčšieho hrdinu.
Moja prvá vtipná príhoda z toalety v lietadle bola ešte počas môjho úplne prvého letu, keď som asi pred pätnástimi rokmi letela sama služobne do Paríža. Hľadala som mydlo, ktoré tam proste, aspoň podľa mňa, nikde nebolo. Postláčala som všetko možné a mydlo odnikiaľ netieklo. Ako poslednú možnosť som stlačila výrazný červený knoflík. Mydlo stále nikde, no za pár sekúnd mi na dvere búchala vydesená letuška a celkom hlasno sa domáha odpovede, či som v poriadku. Ani táto posledná možnosť nebol dávkovač na mydlo, ale emergency zvonček. Doteraz neviem kde to mydlo bolo, letušky som sa radšej nič nepýtala, rýchlo som zmizla aj s neumytými rukami na svoje miesto a do konca letu som sa vyhýbala očnému kontaktu s ňou.
Toľko moje zážitky z lietadlových toaliet a poďme už konečne do toho Turecka. 

Je hornaté. To je prvá charakteristika, ktorá mi udrie do očí z okienka v lietadle aj z okienka nášho požičaného auta. Moje záujmy sú síce skôr plážového ako turistického charakteru, no ak patríte do tej druhej skupiny, myslím, že by vám Turecko určite malo čo ponúknuť.
Prvé desiatky metrov z Dalamanského letiska lemujú cestu v pravidelných rozostupoch stromčeky ostrihané do rôznych špirálovitých tvarov striedajúce sa s ružovými oleandrami. Miznú však skôr, ako stihnem dať tento úkaz do kontrastu so Slovenskou správou ciest, ktorá pri lepšej nálade raz za čas pokosí trávu pri ceste.
Všetky autopožičovne s ktorými sme zatiaľ mali skúsenosť fungovali princípom full-full, čo znamená, že dostanete auto s plnou nádržou a s plnou nádržou ho aj vrátite. Tentokrát je to však opačne. Dostávame auto s kontrolkou paliva svietiacou na červeno a tak prvá najdôležitejšia vec v Turecku, ktorá predčila aj kebab, je nájsť benzínku.
Uprostred cesty z jej výjazdu leží pes. Nie v chládku pod stromom alebo aspoň na kraji cesty. Leží priamo uprostred horúceho asfaltu, kde ho obchádzajú autá a ako neskôr zistím, tento zvyk tureckých psov tu nie je ničím výnimočným.
Jedni z najprosperujúcejších firiem v Turecku musia byť tie, ktoré vyrábajú turecké vlajky. Ak by bol vyhlásený rebríček krajín s najväčším počtom vlajok na meter štvorcový, Turecko by určite obsadilo vrchné priečky. Sú zavesené pri ceste, nad cestou, vedľa cesty, na každej jednej žrdi, kam sa dá niečo zavesiť. Buď sú Turci takí patrioti alebo to má možno niečo spoločné so sviatkom, ktorý tu je 19.mája a volá sa Atatürkov pamätný deň. Mustafa Kemal Atatürk bol tvorcom a prvým prezidentom Tureckej republiky a tento dátum je tiež spojený so začiatkom boja Turecka za nezávislosť. Koniec historického okienka.

Po pekne tvarovaných stromčekoch pri ceste už nie je ani stopa a čím sme ďalej od letiska, tým je Dalaman viac ošarpaný. Mám pocit, že všetko tu je buď rozostavané, v rekonštrukcii alebo rozpadnuté. Do tohto pohľadu mi hrá pesnička z tureckého rádia, ktoré trochu šumí a svojim nedokonalým zvukom tak dokonale podčiarkuje atmosféru na ulici. Neviem ako sú tu na tom s nehodovosťou, no tieto monotónne turecké tóny ma dostávajú do hlbokej relaxácie a moja epifýza začína vylučovať zvýšené dávky melatonínu. Ľudovo povedané, zaspávam. Snažím sa aktívne tento stav potláčať, aby som sa neukrátila o prvé turecké dojmy.
Z flóry za okienkom by som vyzdvihla opuncie kvitnúce na žlto, množstvo ružových oleandrov, sem tam palma, sem tam malý zabudnutý banánovník a aj to väčšinou len za plotom. Zvyšok tvoria zmiešané lesy slovenského typu s prevahou borovicového charakteru. Celkovo to tu je veľmi zelené.
Mešity a stánky s kebabom sú najviac opakujúce sa urbanistické prvky a ich počet je viac menej vyrovnaný. Nie som si síce istá, či odparkované auto pri ceste, v lepšom prípade dodávku, z ktorej vám predajú kebab možno nazvať urbanistickým prvkom. U nás by sme tomu moderne povedali food truck. Pri tomto tureckom by mnohí instagramový foodblogeri pravdepodobne dostali žlčníkový záchvat už len z prechádzania okolo.
Keďže sme mimo EU, s telefonovaním a dátami to nie je teda žiadna sláva. Keď nechcete pokaziť príjemnú auru lacnej dovolenky, miestna SIM karta je priam nevyhnutnosť. Nevyhnutnosť je aj prekladač v mobile, lebo s angličtinou tu teda veľmi nepochodíte. A tiež majte pri jej kúpe so sebou vždy pas. Z tejto poznámky je celkom ľahké vyčítať, že sa preňho vraciame do hotela.
Dnes je utorok a utorok je deň, keď sa všetko ovocie, zelenina, korenia a aj artikle nepotravinového charakteru vo Fethiye sústredia na jedno miesto. Na trh. Utorok je trhovým dňom, ktorý začína ráno a končí až v noci.
Aj vy si pod pojmom turecký trh predstavíte orientálne koberce, keramiku, oblečenie s ornamentami a podobne? Aj ja som si to tak predstavovala. V mojich predstavách neboli ani mikiny s fajkou, ani botasky s tri a viac pásikmi a dolce dogabana tašky už vôbec nie. Som trochu sklamaná a s nezáujmom míňam jeden rovnaký stánok s napodobneninami značkového oblečenia za druhým. Situáciu zachraňuje dedko, ktorý predáva chladené nápoje z lavóra, čo mi príde ako celkom milá cudzokrajná nuansa. Tieto malé odlišnosti, ktoré sú pre nich úplne normálne, spravia v pohľade na krajinu vždy najväčší rozdiel.
Trh je sústredený okolo rieky a z jej druhej strany počujeme ruch a vravu. Vchádzame do tejto hlučnej časti trhoviska, ktoré je kryté a sústreďuje sa tu najviac ľudí. Človeku sa ani nechce veriť , že pred pár mesiacmi sme ešte čušali doma zahalení oblakom dezinfekcie a dnes tu na mňa hulákajú zo vzdialenosti prekračujúcej hranicu diskrétnej zóny, aby som si kúpila viazaničku kôpru. Nehovoriac o tom, že je tu tlačenica ako keď pred Vianocami vyložia v Kauflande mandarinky v akcii. Nevadí mi ani hluk ani veľa ľudí ani vzduchom lietajúce mikroskopické častice telesných tekutín predajcov, dookola vykrikujúcich heslá na podporu predaja svojho tovaru. V nose sa mi striedajú arómy  melónov, rajčín, paprík, citrusov, byliniek a ďalších dokonalostí, podľa toho, okolo čoho práve prechádzame. Na tejto tržnici nie sú samostatné stánky ako u nás. Je to jeden dlhý stôl rozdelený len malými medzerami, aby sa vedelo, kde začína jeden predajca a končí druhý. Nie jeden stôl, ale tri stoly dlhé niekoľko desiatok metrov. Ich obsah sa viac menej stále opakuje, niekde sú pomaranče uložené v dokonale úhľadných radoch, inde sú len naturálne pohádzané na jednej kope. Predajcovia každú chvíľu kropia listy šalátov, ktoré začínajú kvôli teplu pôsobiť unaveným dojmom. Som nabažená vôňami, farbami a atmosférou, ktorej sa darí vygumovať aj ten nevábny prvý dojem tureckých trhov.
Auto máme zaparkované neďaleko a na takom mieste, kde by sme u nás pravdepodobne dostali papuču. Všimla som si, že v tejto časti Fethiye je parkovanie to posledné, čomu sa venuje pozornosť a ani pokuty asi nie sú hlavným príjmom mestskej polície. Ak nejakú mestskú políciu vôbec majú.

Zvieratá oddychujúce na ceste začínam brať ako normálnu tureckú reáliu. Nevykoľají ma už žiadny pes relaxujúci uprostred kruhového objazdu, no koza flegmaticky prežúvajúca svoju večeru na kraji cesty ma úprimne pobavila.
Nie sme typ ultra all inclusive dovolenkárov a šťastnými nás spravia skôr takéto autentické maličkosti. Práve tie robia našu dovolenku skutočne exkluzívnou.