Nebuďte historickí ignoranti! Predídete tak situácii, keď tri týždne po dovolenke zistíte, že tá skala, ktorá vyzerala ako gauč vytesaný z kameňa a na ktorej ste tak rozmarne pózovali na fotku s potenciálom 20 a viac lajkov, je pravdepodobne kamenné lôžko na uloženie zosnulých. A tie ruiny okolo sú vlastne tiež jedno veľké pohrebisko.

Pre úsporu času som si informatívnu tabuľu odfotila so zámerom vrátiť sa k nej neskôr a zistiť, kde som to vlastne bola. Práve som teda zistila, že som bola v zrúcaninách antického mesta Tlos z druhého tisícročia pred Kristom. Dúfam, že ma za toto zneúctenie historici nezlinčujú, aj keď pravdepodobnosť, že by čítali tento blog je malá, povedala by som, že až mizivá, hraničiaca s nulou. Ale aby ste si nemysleli, história ma celkom baví. Napríklad taká Zdena Studenková je jedna z mojich najobľúbenejších umelkýň! Musím si lepšie preštudovať tie informačné tabule, ktoré mám odfotené, či tam nenájdem zmienku o tom, ako bola poklepať základový kameň, keď to tu stavali. Vtipy na jej adresu sú len malou úbohou záplatou na smutnú skutočnosť, že ja v jej veku tak vyzerať asi nebudem, lebo všetky úspory na procedúry k tomu potrebné míňam na cestovanie. Preto volím menej finančne náročnú stratégiu, ktorá spočíva v tom, že sa vás snažím týmito denníčkami rozosmiať, aby sa vám spravili vrásky okolo očí a ja budem tým pádom vyzerať mladšie.

Na vrchole tejto zrúcaniny pod červenou tureckou vlajkou s polmesiacom zažívame skutočný vrchol! Vrchol, ktorý by nejeden moslim považoval za vrchol vrcholov. Stojíme tu práve v čase jednej z piatich modlitieb a tá sa k nám šíri z viacerých mešít naraz, čo spôsobuje elektrizujúci stereo efekt. Tretí deň vstrebávania kultúrnych inakostí by som si myslela, že mám tento nenapodobiteľný štýl modlenia už spracovaný a beriem ho ako samozrejmú súčasť každého dňa. Na tomto mieste s výhľadom na zrúcaniny amfiteátra a okolité hory, na ktorých sú aj napriek tridsať stupňovým teplotám zvyšky snehu, ma však Azán, čo je zvolávanie k spoločnej modlitbe, zastihol nepripravenú. Nečakaný súzvuk z viacerých mešít, zvuk trepotajúcej sa tureckej vlajky a kohúty z najbližšej dediny, ktoré zbesilo kikiríkajú, to všetko spolu tvorí atmosféru, ktorá mi okamžite stavia všetky chlpy do pozoru! Práve prežívam jeden z tých momentov, ktorý by som s piatym drinkom na all inclusive dovolenke pri bazéne nikdy nezažila. Vlastne možno aj áno, keby boli alkoholické a stiahla by som ich na obed cez najväčšie slnko. V skutočnosti by mi na to stačil aj jeden.
Na tieto momenty a špeciálne v islamských krajinách máme celkom šťastie. Úplne prvýkrát som Azán zažila v Bosne a Hercegovine a zhodou okolností tiež na vrchole nejakej zrúcaniny. Nepamätám si ako sa volala, lebo ešte stále nemám dopísaný bosniansky denníček z roku 2018. To budú skôr bosnianske pamäti a nie denníček. Vtedy som si z nevedomosti myslela, že je to mestský rozhlas a práve oznamujú, že súkromný podnikateľ predáva na námestí melóny. Bez urážky, proste som nevedela čo je to za zvuk. Ivo vedel a snažil sa ma presvedčiť, že kúsok odtiaľ je okruh F1. Kto stále neviete ako Azán znie, vyhľadajte si to a toto prirovnanie pochopíte.

S otvorenými oknami na aute kvôli výmene vzduchu, ktorý sa stihol zohriať na teplotu nezlúčiteľnú so životom, prechádzame okolo stánku s ovocím. Pod pojmom stánok s ovocím rozumej stolík pod stromom s ružovým gumeným obrusom so štvorčekovou potlačou, hojne naložený morušami, pomarančami, grapefruitami a ďalším ovocím, ktoré neviem identifikovať. Plastové vaničky a sáčky sú samozrejmosť, nad ktorou sa tu nikto ani nepozastaví. Od stolíka nám zamáva turecká babička zahalená v šatke, v dlhom svetri, vzorovaných širokých nohaviciach a bodkovaných šlapkách, z ktorých vytŕčajú biele ponožky. Aj napriek skromnému počtu zubov je jej úsmev taký podmanivý, že nás to prinúti okamžite dupnúť na brzdu. Berieme si dve vaničky morúš, z každého ovocia zopár kusov a turecká babička nám k tomu balí navyše ešte jeden grep aj s lístkami. Po anglicky samozrejme nerozpráva a tak nám nevie povedať, koľko platíme. Na pomoc jej prichádza druhá turecká babička, lebo dve nehovoriace po anglicky sú vždy viac ako jedna. Na počudovanie nás zdraví celkom dobrou angličtinou a aj keď jej slovná zásoba pri číslovkách pravdepodobne končí, nateraz je to úplne postačujúce. Odchádzame s plnými sáčikmi ovocia, v prepočte za príjemných tri päťdesiat eura. Okamžite sa púšťame do tmavých morúš, ktoré sú presne také, ako som dúfala. Na absolútnom vrchole zrelosti, extrémne sladké a doslova rozpúšťajúce sa v ústach. S fialovými prstami po tomto kulinárskom zážitku skúmam to neidentifikovateľné čudo, ktoré vyzerá ako väčšia guľatá oranžová slivka a chutí asi ako päť rôznych ovocí dokopy. Je sladké, šťavnaté, s viacerými hnedými lesklými kôstkami. Ako správny pestovateľ ich nevyhadzujem, ale beriem domov na zasadenie ako suvenír namiesto magnetky.

Byť opálený ako čokoláda je cieľom mnohých dovolenkárov. Ak sa počíta aj chilli čokoláda, cieľ sme splnili hneď prvý deň! Ani niekoľko centimetrová vrstva panthenolu nedokázala otočiť tóny našej pokožky naspäť k hnedej a tak volíme program zredukovaný o slnečné lúče. A ako lepšie stráviť čas bez slnka než jedlom!
Yakapark je vlastne taká reštaurácia v prírode, kde voda padá doslova odvšadiaľ. Je zasadená v hornatom teréne, cez ktorý steká voda formou mnohých vodopádov, čo niektorí pochopili ako skvelú príležitosť spraviť tu reštauráciu. A pochopili to tak viacerí, ktorí teraz medzi sebou bojujú o to, koho reštaurácia je tá jediná originálna, prvá a najlepšia. Tieto heslá nechýbajú ani na smerových tabuliach a sme z toho zmätení rovnako ako naša navigácia. Vyberáme teda jednu z tých jediných orinigálnych, ktorá nás presvedčila rokom vzniku, ktorý je vraj 1984 a dúfame, že odvtedy už prešla rekonštrukciou.
Pri vstupe rozmýšľam, či som to ja celé zle nepochopila a či toto miesto nie je predsa len viac park ako reštaurácia. Sú tu deti. Veľa detí. Toľko veľa detí som naposledy videla, keď som ešte ja bola dieťa. Robia strašný hluk, rýchlo behajú, nepredvídateľne menia smer a lížu šmolkovú zmrzlinu od ktorej majú modré brady. Pištia, keď namočia prst do vodopádu, pištia, keď sa dotknú ryby a aj keď sa nedotknú ryby, lebo im chúďa vydesene upláva. Pištia stále, v rôznych tónoch a frekvenciách. Ja byť tá ryba, asi predstieram smrť a plávam hore bruchom. Niečo sa mi na tejto situácii nepozdáva. Moje skromné výpočty hovoria, že na toľko detí je tu veľmi málo dospelých, domnievam sa teda, že toto nebude štandardná situácia a ide asi o nejaký detský výlet. Musí to tak byť, lebo v recenziách na Tripadvisore ma pred týmto nikto nevaroval!
Váhala som, či napísať to, čo sa teraz chystám napísať. No keďže aj článok “Šesť rád na bohatú úrodu papriky” má väčšiu čítanosť ako moje denníčky, tak je to asi aj celkom jedno. Navyše mi to prišlo také vtipné a veľavravné, že sa s vami o to jednoducho musím podeliť. Toto miesto preplnené deťmi na mňa zapôsobilo tak veľmi a na všetkých úrovniach, že som tu po pár minútach dostala menštruáciu o týždeň skôr ako som očakávala. A ona chodí vždy presne. Ok, na túto impertinentnú informáciu zabudnete o 3…2…1…
Úkryt a trochu pocitu normálnosti hľadám pri dvoch ženách, ktoré sedia na zemi pri veľkej hlinenej peci a na nízkom okrúhlom stolčeku vyrábajú obrovské placky. Objednávame si jednu so všetkým a kým nám ju vaľkajú do obrích rozmerov na hrúbku papiera, fascinovane si to natáčam. Keď si to žena všimne, pobúcha dlhým úzkym kovovým valčekom po pokladničke a veľavravným pohľadom mi dáva najavo, že tu nebude pózovať len tak zadarmo.
Kým si prstami trhám kúsky Gözleme, čo je názov tejto placky, prechádza sa okolo mňa kohút, deti sa zoraďujú do skupiniek a chystajú sa na odchod. Môj predpoklad bol správny, išlo o organizovanú (teroristickú) skupinu. Zrazu je tu také ticho, že tú vodu padajúcu odvšadiaľ nielen vidím, ale dokonca aj počujem!


Bez pláže nie je deň! A to aj v prípade, že vaša pokožka ešte stále rehabilituje včerajšie roztopašné a neuvážené správanie sa na slnku. Je síce toľko hodín, že za bežných okolností z pláže odchádzame, no tentokrát je to ideálny čas na jej návštevu.
Kaputaş beach je pláž, ktorá je z každej strany chránená útesom a leží hlboko pod úrovňou cesty. Dostanete sa k nej bez problémov po schodíkoch a prechádzku vám ešte spríjemní ružová bugenvilea, čo sú všadeprítomné kvitnúce kríky. Jej názov som si práve vygooglila, lebo si ho neviem zapamätať. Voda je azúrovo modrá a spokojní budú ako milovníci piesku, tak aj kameňov, lebo na tejto pláži nájdete oba varianty. Kamienky sú navyše malé a príjemné, nie ako tí včerajší zlosynovia. Ani neviete ako sa vám dostanú do podprsenky a budete sa čudovať, z akých iných rôznych miest ich pri prezliekaní ešte vytrasiete.
Posledné kamienky vytriasame až pri západe slnka, keď sa miestne kozy vyberajú na večeru ku skalám nad plážou. Otázku čím by som chcela v budúcom živote byť, mám týmto zodpovedanú.