Čo vo vás dokáže prebudiť inštinkt lovca? Vo mne je to jednoznačne jedlo!

Lovec vo mne nemá dnes ráno vôbec problém urýchlene opustiť izbu, aj keď to zvyčajne trvá neporovnateľne dlhšie. Čo tam po tom, že moje obočie nespĺňa ani základné geometrické štandardy. Dokonca vynechávam aj nanesenie očného krému, lebo ten nestačí len natrieť ako bravčovú masť na chleba, ale jemne vklepkať do očného kolia, čo zaberá čas, ktorý teraz nemám! Áno čas! Ide o čas! Lovcovi ide o drahocenný čas a keď zaváha a z roztopaše ho minie na ošetrenie svojho očného okolia, je možné, že mu toho mamuta zožerie niekto iný! Nakoniec budem s tými opuchnutými očami možno aj trochu vzbudzovať strach.
Dôvodom prebudenia mojich loveckých inštinktov je autobus plný ľudí, ktorý sem včera večer dorazil a my už tým pádom nie sme dvaja z troch hostí ubytovaných v tomto hoteli. Doteraz sme mali raňajky servírované, pre taký počet sa predsa neoplatí robiť švédske stoly, no dnes začínajú naozajstné hotelové hunger games!

Teraz vám prezradím jednu traumu z mojej dávnej minulosti, ešte z čias detských táborov, ktorá vysvetľuje toto moje zmýšľanie.
Mala som asi desať rokov, keď som sa nejakým nedopatrením ocitla na farskom výlete, ktorý ma poznačil tak hlboko, že si následky nesiem dodnes. Uznávam, že tento úvod môže evokovať všeličo, ale zabudnite teraz na nevhodné vtipy o miništrantoch a čítajte ďalej.
Ja som jedináčik. Okrem iných benefitov to znamená, že som ako dieťa nikdy nemala núdzu o sladkosti. Mala som svoj šuflíček, ktorý bol stále plný a zobrala som si z neho kedykoľvek a čokoľvek som chcela. A verte, že nebol plný preto, že som málo jedla.
Po príchode do tohto tábora zažila moja detská, cukrom rozmaznaná duša šok! Všetky sladkosti, ktoré nám rodičia na týždeň nabalili, čo v mojom prípade nebolo vôbec málo, sme museli odovzdať, aby sa spravodlivo rozdelili medzi všetkých. Zopár horaliek a “kukuruku” som si v tomto strese stihla rýchlo schovať predtým, ako som prišla o všetko.
Možno si teraz hovoríte aký to bol geniálny nápad, no v tej chvíli som pocítila niečo, čo som dovtedy nepoznala. Pocit nedostatku, pocit,  že sa mi neujde, že pre mňa nevystane. Dokonca som musela o sladkosti, o tie sladkosti, ktoré mi predtým patrili, bojovať s ostatnými, lebo boli aj ako odmena v rôznych súťažiach. Situácia bola natoľko vážna, že som sa neváhala vybrať uprostred noci pátrať, kam vedúci všetky tie sladkosti schovali. A to aj posraná až za ušami, lebo nám staršie deti noc predtým rozprávali strašidelné príbehy o mŕtvom kostolníkovi. Viac ako chuť na sladké som potrebovala umlčať ten pocit krivdy a nespravodlivosti. Ja som sa reálne cítila okradnutá.
Možno si poviete, že rozmaznaný jedináčik dostal  konečne lekciu, no v mojej detskej duši to vyhĺbilo Mariánsku priekopu, v ktorej sa dodnes topím v strachu z nedostatku. Prejavuje sa to napríklad tým, že si na oslave odložím koláčik bokom, aj keď ho budem jesť až neskôr. Má to presah napríklad aj do môjho hospodárenia s peniazmi, ktoré by som najradšej vopchala do vankúša a skryla pred celým svetom. Viem, mala by som na tom začať pracovať nejakými pozitívnymi afirmáciami o hojnosti a dostatku. Dnes však ešte nie. Dnes idem loviť omeletu plnenú cuketou! 

Turecké kúpele hammam sme absolvovali hneď prvý deň, aj keď som sa o tom v denníčku nezmienila. Tento zážitok bol taký intenzívny a plný neopakovateľne rozpačitých situácií, že mu venujem jeden celý bonusový denníček po dokončení tureckej série. Dnes som si však uvedomila, že nemám k tomuto denníčku žiadnu fotku. Fotiť sa vo vnútri, kde sa pohybujú polonahí ľudia mi neprišlo vhodné a keď som si chcela pri odchode spraviť fotku aspoň pred budovou, rozptýlilo ma mačiatko, ktoré držala na rukách jedna z masérok.
Pre kompletnosť avizovaného denníčka sa do Hammamu dnes vraciame a vysvetľujeme náš zámer. Na moje prekvapenie si nás pamätajú a Ivovi dokonca hovoria menom. Zhodou okolností mám oblečené to isté ako predvčerom, no neviem, či to v prípade mužského personálu dokáže zavážiť. Možno to má skôr niečo spoločné s našim, pre všetky strany nezabudnuteľným, pobytom tu. Pracovník hammamu ktorý nás tu aj vtedy sprevádzal s nami ochotne pózuje a dokonca nás berie aj do miestnosti, kde sa vykonáva samotná procedúra. Aj tu nás nabáda fotiť, zatiaľ čo maséri mydlia polonahých ľudí ležiacich na horúcich mramorových stoloch. Toto vedieť, mám aj ja super fotku, kde mi z mydlových bublín trčia len uši. Pravdepodobne nadobudol ilúziu, že môj blog je nejaký známy mienkotvorný plátok, ktorý má potenciál priniesť sem nových zákazníkov. Ideály jemu ani sebe realitou nekazím, a aj keď väčšie priestory po uverejnení pripravovaného článku asi potrebovať nebudú, zostávam žiť v ideálnom svete, v ktorom sa tam niekto po prečítaní môjho denníčka vyberie. V skutočnosti by ma to potešilo asi aj viac ako ich. Keď sa niekedy budete nachádzať vo Fethiye a budete chcieť absolvovať kúpele hammam, Ahoj denníček odporúča Sultan Hamam & Spa center 😀 


Saklıkent je druhý najväčší kaňon v Európe a najdlhší aj najhlbší v Turecku. O tom prvom najväčšom, kaňone Verdon vo Francúzsku, si už u mňa neprečítate, lebo mi tento článok zožral vírus. Celková dĺžka tohto tureckého je 18 km, z čoho 4 km sú sprístupnené turistom. Teda nám, ktorí sme dychtiví po zážitkoch a sme kvôli nim ochotní brodiť sa vodou, ktorej teplota nie je ďaleko od bodu mrazu.
Po zaparkovaní, zakúpení vstupeniek a použití toaliet, všetko spolu za celkom príjemných 4,5€, sa vydávame do hlbín Saklıkentu .
Z kaňona vyteká silným prúdom rieka, po prúde ktorej sa môžete spustiť na veľkom kolese. Lákavé, no nemám na to vhodný odev. Vhodný odev a obuv už vôbec nie, nemám vlastne ani na brodenie sa kaňonom, no ako správna žena som pripravená zvládnuť to aj v šľapkách a úzkej riflovej sukni.
Prvých 150 metrov je príjemnou prechádzkou nad divokou riekou po oceľovom mostíku s drevenou podlahou, ktorý je prichytený na jednej strane kaňonu.
Stretáme ľudí, ktorí odchádzajú celí mokrí, niektorí len po kolená, iní po pás a niektorí vôbec. Som zvedavá, do ktorej skupiny sa zaradíme my. Hrdo odmietam Ivovu ponuku odfotiť sa na veľkej húpačke v tvare srdca ozdobeného umelými kvetmi, na ktorej vás vyvezú pár metrov nad vodu a fotograf vám spraví záber hodný vystavenia v Múzeu gýča v Kremnici. (to je skutočné múzeum, choďte sa tam pozrieť!)
V koryte rieky je prúd najsilnejší a pocit istoty by malo dodať lano, ktorého sa pridržiavame. Voda je chvíľu po kolená a o krok vedľa mi zmáča spodok sukne, ktorá je dosť mini. Je taká ľadová, že keby moje nervové receptory vedeli rozprávať, musela by byť ich výpoveď cenzurovaná. Mám na výber brodiť sa ľadovou vodou po zadok alebo ľadovou vodou po kolená. Ľadová voda po kolená má však háčik. Na dne sú také klzké kamene, že by ma nezachránilo ani to lano, na ktorom sú ľudia navešaní ako muchy na legendárnom lepkavom pásiku, ktorý visel u babky z lampy nad jedálenským stolom. Navyše je vraj ľadová voda dobrá na celulitídu, tak sa brodím miliónmi ihličiek a cítim sa ako terč na majstrovstvách sveta v šípkach.
Brodiť sa kaňonom v úzkej sukni a vrtkých šľapkách je zážitok. Ale brodiť sa tu v moslimských burkách ako sa o to pokúšajú niektoré ženy, musí byť zážitok na úplne inej úrovni. Na zážitkovú prechádzku sa evidentne vydala aj slečna, ktorá si zaumienila tento úsek zdolať podpätkoch. Ak by sa rozhodla túto svoju odvážnu cestu zdokumentovať aj písomne, veľmi rada si o tom prečítam. 

Zdarne sme sa prebrodili najväčším prúdom hlbšie do kaňona, kde je voda pokojnejšia a aj jej teplota o niečo znesiteľnejšia. Alebo mi tie nervové zakončenia už načisto odumreli. Z každej strany sa k nebu tiahnu šedo biele hladké skaly rôznych tvarov, ktoré obmýva čistá voda, ktorá má zvláštne modrú farbu. Nie takú azúrovo modrú, ale skôr takú kalne mliečne modrú. Každú chvíľu sa strieda náročný terén a silný prúd s tým oddychovejším po klzkom čiernom bahne, ktorým ľudia píšu na steny kaňonu vyznania lásky alebo si ho natierajú na tvár. Predstava, že som kvôli močopudným vplyvom zurčiacej rieky musela za neďalekou skalou neodkladne splniť rozkaz môjho mechúra, pričom sa nedalo tomuto bahnu vyhnúť, mi jemne tlačí kútiky nahor.

Ivo väčšinou kráča prvý, mapuje terén a ukazuje mi na ktoré miesta bezpečne stúpiť. Neviem prečo, ale mám takú nutkavú potrebu dokázať, že ja to viem lepšie a že moja intuícia divožienky ma povedie kade treba. Keď sa mi však tretíkrát podvrtne noha a divožienka takmer okúsi blahodarný účinok ľadovej vody na celom tele, sklopím som svoje dobrodružné uši a poslušne kráčam v manželových stopách. Keby sme boli stratení v divočine alebo by sme po nejakej apokalypse potrebovali založiť tábor, s mojím mužom by to bola hračka. Síce by chvíľu trvalo, kým by mi tam spravil poličku na kvety, ale keď povie, že niečo spraví, tak to spraví a netreba mu to každý rok pripomínať!
Po prebrodení ťažšieho úseku stojím po členky vo vode a fotím si skalu, ktorá vyzerá ako hlava korytnačky. Zaostrujem, hľadám vhodný uhol a kým stihnem stlačiť pomyselnú spúšť v mobile, periférne sa mi mihne postava, nenapodobiteľným štýlom padajúca do vody tvárou napred. Zaostrím z korytnačky na Iva, ktorý sa zbiera z vody a skôr ako skontroluje svoje životné funkcie, tľapká si po vrecku na kraťasoch a zisťuje, či mu neuplával mobil. Dobre zvolené poradie, máme nafotené naozaj skvelé zábery! Hneď ako zistí, že má mobil aj okuliare v neporušenom stave, začne sa smiať, čo uvoľňuje aj moje kŕčovité zovretie svalov tváre, ktoré nedovolilo mojim očiam žmurknúť. Zdá sa, že aj skúsený vodca kaňonom musí na svojich schopnostiach ešte popracovať.
Situáciu pozoruje muž len pár metrov od miesta činu, máva na mňa, ukazuje na Iva a spýtavo vyjadruje gesto, ktorým sa znázorňuje pitie. “Nie, nie je opitý,” smejem sa a mávam mu, že je všetko v poriadku. Muž nástojčí a tak naňho upozorním Iva, ktorý práve zaujato skúma svoj krvácajúci lakeť, nech si to už spolu vybavia. Ukázalo sa, že gesto neznázorňovalo domnienku o konzumácii alkoholu, ale dobrú vôľu podeliť sa s vodou zo svojej fľaše.
To, že po pár minútach kráčame kaňonom mokrí obaja, nazvime spolupatričnosťou. Ja by som sa hádam nenamočila preto, že neviem kam stúpať!
Dostávame sa do bodu, kde modrá obloha mizne, nie sú tu žiadni ľudia a na zdolanie terénu už nepostačuje status turistu. Keď si na spiatočnej ceste všimnem už asi desiateho človeka v zvláštnych priesvitných topánkach, tak mi dopne, že ten nápis “SHOES FOR RENT” asi predsa len nebude vtipný preklep ako väčšina nápisov, ktoré tu cez google translátor preložili z turečtiny do angličtiny.
Pri východe z kaňona sedí na kameni žena, žmýcha si šaty a pobavene sa smeje, pričom s nami intenzívne nadväzuje očný kontakt.
“No čo, aj vy ste sa zjebali? To bola sranda, že?” čítam v jej očiach a síce som mokrá a je mi zima, neviem sa prestať usmievať.


Tento intenzívny, studený a mokrý zážitok potrebujem nerušene vstrebať. Najlepšie na slnku, ležmo, s lepkavými prstami kvôli pomaranču od tureckej babky a nech ma pod zadkom netlačia kamene.
Patara beach je najbližšia piesočnatá pláž a je jednou z najväčších tureckých pláží. Osemnásť kilometrov piesku so šírkou 200-300 metrov by mi malo stačiť. Menšou komplikáciou je, že ak sa na ňu chcete dostať, cesta k nej vedie cez archeologickú časť, kde sa platí vstupné. Ja nechcem vykopávky, ja chcem konečne poriadnu kopu piesku! Navyše vstup je v prepočte celkom bolestivých osem eur na osobu a ani slepému črevu by neunikla polovičná suma, ktorá presvitá cez nálepku s touto novou. Nie som lakomá, no keby sem človek išiel na celý deň, tak to asi bolí o niečo menej. Bolestným je krásna široká pláž s pieskovými dunami a minimom ľudí. Aj keby ich tu bolo viac, pre jej šdedré rozmery by to nevadilo.
Je už päť hodín poobede a slnko začína mlieť z posledného. Utešujem sa tým, že aj špekačka sa lepšie opečie pozvoľna nad pahrebou ako priamo v ohni. Aj keď je toto podobenstvo pravdivé, je zároveň aj jediné, ktoré by som so špekačkou chcela mať.