Po týždni v Turecku neochutnať kebab balansuje na hranici nezodpovednosti, hanby a niekto by povedal, že až arogancie!

Ja v žiadnom prípade nechcem nikoho uraziť a už vôbec nie tým, že by som neochutnala nejaké jedlo. V prípade polpenzie je však dosť komplikované naplánovať si stravovanie aj mimo hotela. Nie sme žiadne padavky, no turecké raňajky aj večere sú také sýte, že zjesť ešte niečo ďalšie si vyžaduje fyzickú aj psychickú prípravu. A to hovorím ja, človek známy svojim nikdy neutíchajúcim apetítom. Mať plnú penziu, tak ten kebab neochutnáme asi nikdy. Dnes však nastal ten deň, keď kvôli výletu na 200km vzdialené Pamukkale konečne napravíme tento cestovateľský gastronomický prehrešok.
Keby som sa rozhodla preraziť v gastronómii v oblasti rýchleho občerstvenia, spravila by som si stánok s kebabom v Bábe a nazvala by som ho KeBáb. Prípadne ďalšia alternatíva by bolo pomenovanie Kebabke. Podľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra by správna forma mala znieť K babke, no tam sa už vytráca môj marketingový zámer, ktorým je zavedenie ustáleného frazeologického spojenia „Poďme na kebab Kebabke“.

Človek má vždy isté očakávania odzrkadľujúce to, na čo je zvyknutý. Keď idete na kebab u nás v Seredi, tak sa vás spýtajú, či si ho prosíte do žemle, do pity alebo do tortilly a či tam môže byť aj pikantné a cibuľa. Vytrénovaní zákazníci už na tieto otázky nečakajú a hneď po pozdrave hlásia: “Do tortilly, s cibuľou a bez pikantného”. To, že ho chce niekto zabaliť so sebou je bežná prax, nad ktorou sa nikto ani nepozastaví.
S týmto nastavením si ideme kúpiť kebab v Turecku. Prvá vec je, že nám rozumejú prd a nie ešte aby sme si vyberali do čoho ten kebab chceme. Oni sa nás vlastne aj nejaké veci pýtajú, ale my taktiež rozumieme prd, tak len prikyvujeme a sme zvedaví čo všetko nám nakoniec vlastne naložia.
 “Jogurt?” Pýta sa staršia Turkyňa spoza čierneho hidžábu.
Kývame na súhlas a ja sa čudujem ako je možné, že jogurt sa povie rovnako ako u nás, ale v prípade slova STOP sa niekde stala chyba v preklade a nejakým nedorozumením ho prekladajú ako DUR. Keď som už otvorila jazykové okienko, nedá mi nespomenúť písmeno G s niečim podobným ako mäkčeň, ktoré prečítate správne tak, ako keby vás jemne naplo na zvracanie. Keďže mi nenapadá žiadne inteligentné premostenie naspäť k jedlu, pokúsim sa o to aspoň novým odsekom.

Kuchár otvára hlinenú pec, z ktorej vyťahuje pekáč, ukazuje nám rozpadajúce sa šťavnaté mäso a smeruje k nám otázku, ktorej síce nerozumieme, no z logiky veci chápeme čo sa pýta. Alebo sa chce možno len pochváliť čo bude mať na večeru a nám zohreje niečo za rohom v mikrovlnke. Tento pohľad okamžite aktivuje moje slinné žľazy a rýchlo zabúdam na očakávanie kebabu, ktorý sa dlhým nožom orezáva z veľkej hrudy mäsa napichaného na ihlici.
Mladá čašníčka nás vedie do záhrady, kde si sadáme za jeden z jednoduchých stolov so vzorovaným gumeným obrusom, situovaným v nepokosenej tráve. Okolo nás sú stromy, všadeprítomné mačky, veľa ďalších stolov, no žiadni iní hostia. Po chvíli prináša veľký tanier zeleninového šalátu nakrájaného na malé kocky a dochuteného tak, že som na ten nebeský výjav v peci na chvíľu úplne zabudla. Štyri pita chleby sú naservírované na tanieri a ďalšie sú zatvorené v plastovej miske, aby nevychladli. A jogurt. Veľa jogurtu. V Turecku tuším jedia jogurt ku všetkému tak ako my na Slovensku kečup. Probiotická kultúra je tu asi druhá najrozšírenejšia hneď po tej islamskej.
Keď sme už polovicu šalátu vyjedli s pita chlebom a jogurtom, prichádza mäso. Napíšem to ešte raz a správne: prichádza MÄSO! Toto nie je mäso s veľkým “M”. Toto je mäso so všetkými písmenami veľkými! Keby som o ňom mala napísať báseň, Sládkovičova Marína by mala vážnu konkurenciu! Je servírované v niečom pripomínajúcom malý prenosný gril, v jeho útrobách tlejú uhlíky a mäkkučká šťavnatá jahňacinka si buble vo vlastnom tuku. Niektoré kúsky sú pripečené o okraj, čo vytvára hriešne dobrú chrumkavú kôrku schopnú negatívne ovplyvniť krivku rozvodovosti. Ešteže sme si s obsluhou vzájomne nerozumeli a nemali sme možnosť spýtať sa, či nám kebab zabalia so sebou. Myslím, že by si túto vtipnú historku rozprávali z pokolenia na pokolenie. 

Som zástancom koncentrovania. Nielen koncentrovaných tekutých pracích prostriedkov, prípravkov na riad a ústnej vody, ale aj zážitkov. Keď sme sa už kvôli Pamukkale trepali 200km od nášho dovolenkového domova, rozhodli sme sa cestou naspäť pridať ešte nejaké ďalšie miesto hodné navštívenia.
Za nami je jasná modrá obloha, pred nami tiež, len naľavo to vyzerá ako keď hľadáte pozadie na výrobu plagátu na halloweensku párty. Blesky šlahajú z tmavého pochmúrneho neba a šedá hmla zahaľuje kopce, za ktorými husto prší.
“O tristo metrov odbočte doľava”, hlási navigácia nastavená na Salda lake, minerálne jazero, ktoré kvôli jeho tyrkysovo modrej vode a bielemu brehu vraj prezývajú turecké Maldivy. Mám pocit, že som v tom robotickom hlase navigácie, ktorá nás posiela prejsť touto bránou pekla, započula aj jemný náznak škodoradosti.
Teplota prudko klesá a z dvadsaťosem stupňov na hlavnej ceste, ukazuje teplomer v aute krátko po odbočení skromných trinásť. Ivo sa teší, že sa konečne vyčasilo.
Jazero Salda má veľkosť  cca 43 km2, čo je pre predstavu asi šesť šintavských baní a v najhlbšom bode má takmer 200 metrov. Sem by som sa nechcela ísť kúpať bez nafukovačky.
Zvyčajne uprednostňujem slnečné počasie, no tá apokalypsa, ktorú pozorujem cez okienko auta vytvára v kontraste s tyrkysovou vodou a zvláštnym bielym brehom atmosféru ako z inej planéty. Túto podobnosť som vyslovila ešte skôr, ako som zistila, že v skutočnosti nie som až tak ďaleko od pravdy. Hydromagnezit, minerál, ktorý bol objavený v usadeninách na brehu jazera Salda sa nenachádza nikde inde na Zemi a je podobný uhličitanovým minerálom objaveným na povrchu krátera Jezero na Marse. NASA dokonca zverejnila na svojej stránke fotky tureckého jazera Salda ako ilustráciu toho, ako vyzeralo to marťanské pred miliardami rokov, keď tam bola voda v tekutom skupenstve. Keby chcela NASA priblížiť, ako to na Marse vyzerá čerstvo po dopade meteoritu, nech ma neváha kontaktovať. Moja skriňa s oblečením je k dispozícii na fotenie kedykoľvek a na cene sa dohodneme.

Prepadla ma naliehavá túžba pocítiť tú atmosféru na vlastnej koži a to nielen na tých pár centimetroch štvorcových vystrčených z okienka. Dážď ustal a cez pochmúrne tmavú oblohu sa všetkými silami prediera slnečný lúč, ktorý sa dotýka tyrkysovej vody a v tom mieste ju o niekoľko odtieňov rozžiari. Vystupujem z auta a v momente ma strasie od zimy. Fúka vietor, chvíľkami popŕcha, vzápätí sa predierajú ďalšie slnečné lúče a nebo za kopcami zahorí na oranžovo. Počasie sa tu mení rýchlejšie ako moja nálada počas PMS. Meteorologické podmienky ma nútia do behu s cieľom rýchlo okúsiť blízkosť jazera a čím skôr znova zapnúť klímu v aute. Bežecký štýl v týchto sťažených podmienkach sa v ničom nelíši od môjho štandardného. Ruky zovreté v päsť, obočie v pozícii vyjadrujúcej odpor k tejto nezmyselnej činnosti a celková reč tela kričiaca, že to chcem mať čím skôr za sebou. Z môjho pohľadu, ktorý nie je vôbec objektívny, bežím naozaj rýchlo. Až do momentu, keď sa terén zmení z trávnatého na bahenný a moje šľapky sa v sekunde prilepia o bielu lepkavú hmotu, pričom na moje telo neprestáva pôsobiť kinetická energia. Ako keby som narazila na priesvitnú stenu, ktorá ma v tomto prípade zachránila od pádu na hubu. Keby túto hmotu použili na výrobu lepivých pásikov na muchy, rovno by mohli zatvoriť linku vyrábajúcu mucholapky. Nohy mám zrazu ťažké ako keby sa gravitačná sila zdvojnásobila a vytiahnuť ich z bahna si vyžaduje premyslené pohyby. Ja a gravitácia máme dosť komplikovaný vzťah aj za bežných okolností, nieto ešte za takýchto neštandardných. V šľapkách ťažších o niekoľko kíl, ktoré sa nedajú oškriabať od lepkavej hmoty sa snažím smiešnymi pohybmi dostať k Ivovi, ktorý sa na brehu jazera baví na tom, ako sa sa zabára do bahna pripomínajúce pohyblivé bahno z filmov o Indiana Jonesovi. Ja len dúfam, že ho to prestane baviť skôr, ako budem musieť vyťahovať 90 kíl živej váhy. Vlny na hladine jazera v pravidelných intervaloch narážajú na breh a keď sa obmotajú okolo Ivových nôh, zaborí sa o ďalšie centimentre hlbšie. Neviem sa rozhodnúť, či je toto miesto pekné alebo zvláštne. V každom prípade je pekne zvláštne a v spojení s marťanskou podobnosťou a jemnými anomáliami a je priam mimozemské!

V snahe dobehnúť deficit za celý týždeň, volíme kebab aj ako našu poslednú večeru. Tentokrát už taký, ktorý vyzerá ako vzdialený príbuzný toho nášho poslovenčeného a bežne ho kúpite na ulici. Je elektickým holiacim strojčekom na kebaby oholený z kopy mäsa pomaly sa pečúceho počas točenia na stroji k tomu určenému. Pár krúžkov rajčiny, cibule, uhorky, dresing a zabaliť do tortilly na štýl palacinky. Všetko sa to deje tak rýchlo, že aj napriek pokročilej nočnej hodine sú moje zreničky v takom stave, že v prípade protidrogovej razie by som mala čo vysvetlovať. Jeden pracovník balí kebaby za pultom a druhý zo strany ulice, čo zrýchľuje už aj tak extrémne rýchle tempo obsluhy.
Domáceho Turka v meste je dnes večer poznať podľa toho, že je nalepený na televízore a kebab mu vypadáva z otvorených úst, keď zabúda od napätia prežúvať. Ja nie som fanúšik futbalu a nerozumiem celkom tomu, prečo tú loptu znova odkopnú, keď k nej konečne dobehnú, no zdá sa, že dnes sa tu deje niečo futbalovo výnimočné. Špeciálne Hamšík je v týchto dňoch modlou tureckých futbalových fanúšikov a dresy s jeho menom sú bežným fanušikovským oblečením. Počas výletu na Saklikent kaňon sme stretli mladého Turka Mehmeda s Hamšíkom na chrbte a keď sme sa mu prihovorili, takmer vyskočil z kože, keď nám s nadšením opisoval ako ho obdivuje. Úplne ho chápem, mne rovnakú eufóriu dokáže spôsobiť, keď konečne vymením starú hubku na riad za novú. Turecké futbalové nadšenie prechádza do neutíchajúceho trúbenia áut na ulici, z ktorých ľudia vytŕčajúci do pol pása dávajú hlasným prejavom najavo evidentne pozitívny výsledok zápasu. Teším sa s vami, ale kebab kvôli tomu lacnejší asi nebude.