Poznáte ten pocit, keď sa vám niečo zdá také jednoduché a prirodzené, až ste presvedčení, že po prvom vyskúšaní sa potľapkáte po pleci s dobrým pocitom, že ste práve našli svoje nové životné naplnenie? Nie? Už ani ja 😀

Trvalo mi niekoľko hodín pozorovania wakeboardistov, kým som nejakým nedopatrením nadobudla mylné presvedčenie, že doska pod nohami je to, pre čo som bola zrodená. Filmy ako Surferka, Na divokej vlne či Lilo a Stitch poznám odpredu dozadu a stále sa nevzdávam sna o surferskej dovolenke v Portugalsku.
Takto vyzbrojená všetkými napozeranými a teoretickými vedomosťami som sa v jedno krásne nedeľné popoludnie vybrala pokoriť zradné vody Zlatých pieskov. Dnes už viem, aké to je, keď vás bolí každá bunka v tele, na čele s vašim egom, a tak je jasné, kto pokoril koho!
Wakeboard, vesta, helma. Základná výbava, ktorú ak nemáte, môžete si ju priamo na mieste za celkom príjemné 4€ požičať. Len aby ste nezostali zaskočení zákernými otázkami personálu ako ja:

„Keď jazdíš na snowboarde ideš pravou alebo ľavou nohou dopredu?“
„Nejazdím na snowboarde“
„A na skateboarde?“
„Nie“
„Na lyžiach“
„Ani to“
Slečna vymenovala asi všetky možné dosky, ktoré poznám aj nepoznám a už som len čakala, kedy príde na rad tá žehliaca. Tú vlastne tiež nepoužívam.
„Dobre, tak keď sa šmykneš na ľade, padáš na pravú alebo na ľavú nohu?“
„Väčšinou na držku“
„Ok, skúsime viazanie na pravú nohu, keby niečo, príď si to vymeniť“
Vzdáva to a podáva mi dosku.

Beriem board, na hlavu dostávam prilbu a zapínam sa do vesty. Staviam sa do radu na vlek vydávajúci zvuky, ktoré budem od dnes počuť asi vždy, keď sa uprostred noci zobudím s potrebou ísť tmavým bytom na wc. Niektorí štartujú zo sedu, iní zo stoja a tí najväčší frajeri si pri štarte dokonca podskočia. Ok. Budem štartovať zo sedu. Väčšina vyštartuje a ide, niektorí vyštartujú a idú tiež. Ku dnu.
Prichádzam na rad, odovzdávam kartičku a oboznamujem personál so tým, že som tu prvýkrát. Dostávam bezpečnostné pokyny a rýchlu technickú inštruktáž. Je taká rýchla, že ju moja časť mozgu zodpovedná za motoriku a koordináciu nestíha dostatočne spracovať, vyhodnotiť a zaviesť do praxe.
Sedím na okraji móla s doskou na nohách, s lanom v ruke a s očami pevne upretými na konštrukciu. Nebezpečne rýchlo sa po nej približuje mechanizmus, ktorý zrazu moje lano trhne, vlekár kričí „štart“ a ja v sekunde strácam mólo pod zadkom. Vstrelím ako raketa z Cape Canaveral nohami dopredu a kým si môj zadok stihne uvedomiť čo sa deje, vykašliavam vodu z pľúc, lapám po dychu a neviem či mám skôr ratovať board, ktorý pláva preč alebo moje plavky, ktoré sú zrazu o tri čísla menšie a nezakrývajú to, čo by mali. Expresne rýchlo si zo super slim tanga robím opäť brazílky, plávam naspäť na štart a board posúvam pred sebou. Vyliezam z vody, snažím sa s nikým nenadväzovať očný kontakt a potupne sa staviam na koniec radu. Ako však za chvíľu zisťujem, nie som zďaleka jediná, kto je tu pravdepodobne prvýkrát a trávi viac času vo vode ako na doske, čo poskytlo môjmu utopenému egu aspoň akú takú prvú pomoc.
Na druhú stranu, vykotiť sa hneď pri štarte má množstvo výhod. Napríklad, že nemusíte plávať z veľkej diaľky, aby ste sa postavili naspäť do radu. A to by bolo asi tak všetko.
Druhý pokus nebol o nič lepší. Vlastne ani tretí, ani štvrtý, ani piaty a ani šiesty.
Aj keď z brehu museli všetky moje pokusy vyzerať s odchýlkou plus mínus jeden meter približne rovnako, pri tých posledných sa mi rozsvietil malý plamienok nádeje a na sekundu som pocítila stabilitu pod nohami. O sekundu neskôr však plamienok nádeje definitívne vyhasol vo vodách Zlatých pieskov. Vlekár sa ma pýta, či som sa prišla voziť alebo sa kúpať. To je teda otázka. Komu by sa už chcelo voziť, keď je dnes taká príjemná voda?!
Čas na padanie mi vypršal, odovzávam príslušenstvo a vtedy si konečne uvedomujem, kde bol pes zakopaný! Oni mi určite zle odhadli moju stranu a namiesto boardu s viazaním na pravú nohu mi mali dať ten s viazaním na ľavú!!! 😀
Chalani sa pri pive s výhľadom na vodu rozprávajú o tom, ako si to dnes užili, o skvelom pocite z jazdy a o rôznych trikoch a fintách. Mne by úplne stačila jedna jediná. Ako to mám bohatstvo spraviť, aby som po štarte nešla pozdraviť kaprov ku dnu a po ceste na hladinu si nehľadala plavky v riti???
Ešte včera som mala aspoň dobrý pocit z toho, že ma okrem môjho utopeného ega nič nebolí, dnes sa cítim, ako po niekoľko hodinovom fitness maratóne.
Pri zaspávaní mi v hlave stále znel zvuk vleku, pokrik „štart!“ a dokonca sa mi snívalo, že som spravila ¾ kolečka, čo beriem ako znamenie.
Milá doska, board, wakeboard alebo čo si vlastne zač, priprav sa na odvetu!